Stolný tenis, podobne ako veľa ďalších športov, zažil svoju paralympijskú premiéru v
Ríme 1960. V roku 1976 v Toronte pribudli už aj stojaci hráči – amputovaní a les autres.
Štartujú v ňom všetky druhy telesných postihnutí, pričom športovci sú rozdelení na
sediacich (vozičkári) a stojacich. Muži a ženy si merajú svoje sily v súťažiach
jednotlivcov a tímov. Tímové súťaže zahŕňajú maximálne štyri dvojhry a jednu štvorhru,
ktorá sa podobne ako pri tenisovom Davis cupe hráva uprostred zápasu. Hrá sa
maximálne päť setov, v každom do 11 bodov, resp. pokiaľ jeden zo súperov nezíska o
dva viac. Súťaže sa riadia mierne modifikovanými pravidlami medzinárodnej
stolnotenisovej federácie (ITTF), ktoré sa týkajú najmä podania u vozíčkárov. Podľa
druhu postihnutia (berie sa do úvahy svalová dispozícia, pohybové obmedzenia,
rovnováha na vozíku i schopnosť udržať raketu) sú športovci rozdelení do 10 skupín –
TT1-10. V prvých piatich súťažia vozičkári, vo zvyšných stojaci. Skupina TT-11 bola
vytvorená pre mentálne postihnutých športovcov. Tí však v súčasnosti neštartujú na
podujatiach riadených IPC.